[go: nahoru, domu]

Preskočiť na obsah

Druhý vatikánsky koncil

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Druhý vatikánsky koncil
Concilium Oecumenicum Vaticanum Secundum (lat.)

Bazilika sv. Petra, miesto konania Druhého vatikánskeho koncilu
Dátum11. október 1962
7. december 1965
Predchodca Prvý vatikánsky koncil
Koncil uznáva/-júKatolícka cirkev
Koncil zvolalsv. Ján XXIII., pápež
Koncilu predsedalsv. Ján XXIII., pápež
sv. Pavol VI., pápež
DokumentyKonštitúcie (4):

Deklarácie (3):

Dekréty (9)

Odkazy

Druhý vatikánsky koncil bol XXI. všeobecný ekumenický koncil Katolíckej cirkvi, konaný v rokoch 1962 – 1965. Koncil, ktorý zvolal pápež Ján XXIII., začal program tzv. aggiornamenta, dal podnet k reforme rímskokatolíckej liturgie (o. i. umožnil pri bohoslužbách používať národný jazyk), obnove východných katolíckych cirkví a formuloval vzťah katolíckej cirkvi k iným kresťanských cirkvám a spoločenstvám a k nekresťanským náboženstvám.

25. januára 1959, tri mesiace od svojho zvolenia za pápeža, oznámil Ján XXIII. úmysel zvolať v najbližšom čase rímsku synodu a všeobecný koncil. Podľa informácií zverejnených po smrti Jána XXIII., pápež plánoval zvolať koncil nie do Vatikánu, ale do baziliky sv. Pavla v obvode Ostia a nazvať ho Prvým ostijským koncilom. Chcel tým zdôrazniť, že sa nestotožňuje s rozhodnutiami 1. vatikánskeho koncilu. Pápež napokon na nátlak Vatikánu od tohto zámeru ustúpil. Koncil zasadal v bazilike sv. Petra a bol pomenovaný Druhý vatikánsky.

Koncil sa pripravoval takmer tri roky. Za toto obdobie sa k jeho príprave i samotnému priebehu vyjadrilo vyše dvesto cirkevných predstaviteľov z celého sveta. Ich návrhy a názory tvorili niekoľko desiatok zväzkov. Na rokovanie koncilu bolo pripravených sedemdesiat dokumentov.

Otvorenie a prvé zasadanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Koncil bol otvorený ráno 11. októbra 1962 slávnostnou svätou omšou v Bazilike sv. Petra. Na jeho otvorení sa zúčastnilo 85 kardinálov, 8 patriarchov, 533 arcibiskupov, 2131 biskupov, 12 opátov, 14 prelátov, 67 generálnych predstavených reholí a kongregácií a 13 predstaviteľov nekatolíckych cirkví. Okrem toho sa na otvorení koncilu zúčastnilo osemdesiatšesť oficiálnych delegácií z rozličných krajín a medzinárodných organizácií.

Pôvodne mal koncil trvať krátko. Ukázalo sa však, že problémov, ktoré treba vyriešiť, je príliš veľa a názory sa rozchádzali. Počas konania koncilu v júni 1963 pápež Ján XXIII. zomrel, jeho nástupca Pavol VI. sa rozhodol v koncile pokračovať. Zasadnutia trvali až do roku 1965.

K otázkam prerokúvaných na koncile patril aj problém vyostrovania medzinárodného napätia a výzva za všeobecný mier a odzbrojenie. Návrhy jednotlivých uznesení pripravovali špeciálne komisie a potom sa prerokúvali v pléne. Ako prvá sa prejednávala schéma O posvätnej liturgii.

Forma rímskokatolíckej liturgie sa nezmenila od roku 1570, keď ju schválil pápež Pius V. Schéma predložená koncilu navrhovala jej zjednodušenie, aby bohoslužby boli veriacim prístupnejšie a zrozumiteľnejšie. Prerokúvala sa tiež možnosť použitia iných liturgických jazykov ako latinčiny. Po búrlivých debatách bolo napokon hlasovaním rozhodnuté o možnosti použitia národných jazykov v bohoslužbách latinského obradu.

14. novembra koncil pristúpil k prerokúvaniu schémy Dei Verbum (O Božom slove). Rozdielne názory na túto otázku boli svojho času jednou z príčin cirkevného rozkolu kresťanského Západu. Protestantské cirkvi pokladajú za jediný prameň Božieho zjavenia Bibliu, kým katolíci aj tradíciu alebo interpretáciu a výklad biblie cirkevnými predstaviteľmi a pápežmi, ako aj závermi všeobecných koncilov.

8. decembra 1962 sa rokovanie prvého zasadania skončilo. Prestávka bola určená do septembra 1963.

Druhé zasadanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Druhé zasadanie koncilu sa začalo 29. septembra 1963. Otvoril ho nový pápež Pavol VI., ktorý na úvod predložil koncilu na riešenie štyri úlohy: preskúmať stav cirkevných vecí v celej ich rozmanitosti, reformovať a vnútorne obnoviť cirkev, pomáhať pri zjednocovaní kresťanov a začať komunikáciu s okolitým svetom (nekresťanským). Na druhom zasadaní, ktorého sa zúčastnilo 2500 cirkevných hodnostárov a množstvo vatikánskych úradníkov, bola zrušená prísaha zaväzujúca nič nevyzrádzať z diskusie na koncile. Počas druhého zasadania (trvalo do 4. decembra 1963) sa uskutočnilo štyridsaťtri zasadnutí a prerokúvalo sa na nich päť rozličných okruhov problémov (schém):

  • odsúdenie komunizmu
  • otázka tzv. zodpovednosti Židov za ukrižovanie Ježiša Krista
  • O cirkvi
  • o slobode svedomia - priznanie práva vyznávať akékoľvek náboženstvo alebo byť ateistom
  • O posvätnej liturgii – povolenie pre Rímskokatolícku cirkev konať bohoslužby v národných jazykoch, všeobecné smernice pre reformu bohoslužieb latinského obradu, tak aby sa zjednodušili a skrátili. (Reforma formulára sv. omše a ďalších bohoslužieb vznikla až po koncile.) Odporúčanie dbať na umeleckú úroveň a funkčnosť architektúry, aby tak rímskokatolícke kostoly boli bez prebytočnej výzdoby.

Druhé zasadanie koncilu bolo ukončené 4. decembra 1963.

Tretie zasadanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Tretie zasadanie, najkratšie zo všetkých zasadaní, bolo otvorené 14. septembra 1964 a trvalo do 21. novembra 1964. Na ňom bola schválená vieroučná konštitúcia Lumen Gentium (O cirkvi) a tri dekréty – o misijnej činnosti (Ad Gentes), o východných katolíckych cirkvách (Orientalium Ecclesiarum) a o ekumenizme (Unitatis Redintegratio). Najviac diskusií vyvolal dokument O cirkvi. Dokument definuje Katolícku cirkev ako spoločenstvo partikulárnych cirkví.[1] Priniesol tiež zriadenie inštitúcií národných biskupských konferencií. Ich rozhodnutia musí schváliť Vatikán, prijímajú ich však samy s prihliadnutím na podmienky danej krajiny. Dekrét Orientalium Ecclesiarum vyzval východné katolícke cirkvi k dôslednému dodržiavaniu východných tradícií a očiste od latinizácie. O východných katolíkoch hovorí ako o partikulárnych cirkvách a nielen liturgických obradoch. Spolu s dekrétom Unitatis Redintegratio zdôrazňuje, že rôznorodosť tradícií (obradov) v cirkvi nie je na škodu jednote, ba naopak, je podmienkou skutočnej katolicity.[1] Na vzniku a obsahu dekrétov Orientalium Ecclesiarum a Unitatis Redintegratio sa veľkou mierou podieľali biskupi melchitskej gréckokatolíckej cirkvi na čele s patriarchom Maximom IV.

Na treťom zasadaní bola vznesená požiadavka na utvorenie synody biskupov ako stáleho orgánu pri pápežovi, v ktorej by boli zastúpené všetky národné episkopáty. I keď táto otázka nebola zahrnutá do konštitúcie O cirkvi, Pavol VI. krátko po otvorení štvrtého zasadania koncilu oficiálne oznámil jej utvorenie.

Štvrté zasadanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Konalo sa od 14. septembra do 7. decembra 1965. Zasadanie si dalo za cieľ doriešenie všetkých sporných otázok, ktoré rozdeľovali koncil na dva nepriateľské tábory. Štvrté zasadanie schválilo deklaráciu Dignitatis Humanae (O náboženskej slobode), ktorou cirkev uznáva princíp slobody svedomia a vierovyznania.

Najviac diskusií vyvolala tzv. 13. schéma. Rokovalo sa o nej už na predchádzajúcich zasadaniach koncilu, viackrát sa prepracúvala v komisiách a konzultovalo sa o nej i s pápežom. V tomto dokumente, ktorý po schválení na koncile dostal názov Gaudium et Spes (O cirkvi v modernom svete) je vyjadrený názor cirkvi na najpálčivejšie problémy doby – zbrojenie, použitie jadrových zbraní – a za jednu z hlavných úloh ľudstva sa stanovuje zabezpečenie mieru na celom svete. V tomto duchu predniesol Pavol VI. i svoj prejav na zasadnutí OSN v New Yorku, kde bol začiatkom októbra 1965, v čase rokovania štvrtého zasadania koncilu.

V priebehu štvrtého zasadania Pavol VI. oznámil začatie proces kanonizácie Jána XXIII. a Pia XII.

Význam koncilu

[upraviť | upraviť zdroj]

Druhý vatikánsky koncil je na Západe považovaný za najvýznamnejší medzník v dejinách Katolíckej cirkvi od dôb konštantínovského obratu: prekonanie konštantínovského obdobia s jeho tesným spojením náboženstva a politiky, moci a cirkvi, zrieknutie sa protireformačne zúženého, tzv. tridentského vyznania viery, prechod k cirkvi zodpovedajúcej moderným požiadavkám a dobe.

Proces obnovy Katolíckej cirkvi, ktorý začal Ján XXIII. a koncil ho potvrdil, pokračoval aj po skončení koncilu. Išlo najmä o zmeny ovzdušia v cirkvi. Dôležitým aspektom obnovy bolo znovuobjavenie synodality v riadení cirkvi.

Na prácach na koncile sa zúčastňovali aj biskupi z komunistických krajín. Viacerí boli vo väzení, československá vláda však povolila vycestovať biskupom Františkovi Tomáškovi, Eduardovi Nécseyovi a Ambrózovi Lazíkovi. Aktívne sa na koncile zúčastňovali slovenskí exiloví biskupi Andrej Grutka, Pavol Hnilica a Michael Rusnak. Ako laický delegát sa na koncile zúčastnil aj slovenský gréckokatolík Štefan Boleslav Roman žijúci v Kanade. Ďalší Slovák, páter Michal Lacko, SJ bol konzultorom prípravnej komisie pre východné cirkvi.[1] Jedným z najaktívnejších účastníkov bol Karol Wojtyła (budúci pápež Ján Pavol II.)

Jedným z najvýznamnejších aktov, ktorý vyplynul z rozhodnutia Druhého vatikánskeho koncilu, bola reorganizácia vatikánskej inštitúcie – Kongregácie svätého ofícia. V deň ukončenia koncilu, 7. decembra 1965, bol vydaný pápežský dekrét Integra servanta, ktorým sa premenovalo Sväté ofícium na Kongregáciu pre náuku viery. 14. júna 1966 bol zrušený index zakázaných kníh, čím sa fakticky zrušila cirkevná cenzúra.

Ďalším dôležitým dôsledkom bola prípravu nového Kódexu kánonov východných cirkví (CCEO), ktorá vychádzala z princípov obsiahnutých v koncilových dokumentoch.[1]

Koncil vyjadroval optimizmus i ilúzie šesťdesiatych rokov. Nastolená nálada však neprežila rok 1968, kritický tak pre cirkev, ako aj pre svetskú spoločnosť, keď pápež Pavol VI. odmietol zrušiť cirkevný zákaz antikoncepcie a znovu ju odsúdil encyklikou Humanae vitae.

Konštitúcie

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Dogmatická konštitúcia o Cirkvi – Lumen Gentium (Svetlo národov)
  • Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení – Dei Verbum (Božie Slovo)
  • Konštitúcia o posvätnej liturgii – Sacrosanctum Concilium (Svätý koncil)
  • Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete[2]Gaudium et Spes (Radosť a nádej)

Deklarácie

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  • I. R. Grigulevič, Pápeži 20. storočia, Pravda, Bratislava, 1983

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]