Madeleine de Scudéry
Madeleine de Scudéry (* 15. november 1607, Le Havre - † 2. jún 1701, Paríž) bola francúzska spisovateľka a preciózka.
| Madeleine de Scudéry | |
 Madeleine de Scudéry | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Pseudonym | Sapfo |
| Narodenie | 15. november 1607 |
| Le Havre, Francúzsko | |
| Úmrtie | 2. jún 1701 (93 rokov) |
| Paríž, Francúzsko | |
| Národnosť | francúzska |
| Zamestnanie | spisovateľka |
| Dielo | |
| Žánre | román na kľúč, román-rieka |
| Obdobie | barok |
| Literárne hnutie | preciózna literatúra |
| Významné ocenenia | Cena za výrečnosť od Francúzskej akadémie, členka Académie Ricovrati |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
 | Madeleine de Scudéry (multimediálne súbory na commons) |
Život
upraviťMladosť
upraviťOsirela vo veku šesť rokov a vychovával ju strýko, ktorý bol cirkevný hodnostár. Učila sa literatúru, tanec, hudbu a spoznávala sa s vplyvnými osobami na kráľovskom dvore. Strýko jej ako vplyvný dvoran počas panovania troch kráľov umožnil vstup do literárneho salónu Madame de Rambouillet. Stálou členkou tohto krúžku v hôtel de Rambouillet sa stala okolo roku 1635. Natrvalo sa spolu so svojím bratom Georgesom usadila v Paríži okolo roku 1640. Mala možnosť robiť vychovávateľku dvom neteriam kardinála Mazarina[1]. V období rokov 1644 až 1647 žila v Marseille, kde sprevádzala svojho brata Georgesa, ktorý tam dostal funkciu guvernéra pevnosti. Po tomto období sa vrátila naspäť do Hôtel de Rambuillet v Paríži.
Literárny salón
upraviťMadeleine si dala podľa dobového štýlu 17. storočia prezývku Sapfo podľa známej antickej autorky. Stala sa členkou salóna Catherine de Rambouillet v hôtel de Rambouillet až do roku 1652, kedy si založila vlastný literárny salón, ktorý dlho udával tón v hnutí preciózok, spomedzi ktorých bola jednou z ich najslávnejších predstaviteliek. Väčšina celebrít vtedajšej doby pravidelne navštevovala "soboty u slečny de Scudéry", kde sa viedli erudované literárne a galantné rozhovory. Návštevníci si dávali prezývky. Do užšieho krúžku pravidelných hostí „Société du Samedi“ patrili Madame de La Fayette, Madame de Sévigné, Charles de Sainte-Maure, vojvoda de Montausier s manželkou, François de La Rochefoucauld, Valentin Conrart, Jean Chapelain, Simon Arnauld de Pomponne a Paul Pellisson. Salón sa nachádzal vo štvrti Le Marais, na Rue du Temple, potom na Rue de Beauce.
Literárne dielo
upraviťV roku 1642 sa zúčastnila na tvorbe diela „Recueil des femmes illustres“, hlavne na časti „L'épitre aux Dames“. Sprevádzala svojho brata do Marseille, kde vykonával funkciu guvernéra v rokoch 1644 - 1647. Často písala pod jeho menom Georges de Scudéry a on nikdy neváhal previesť na seba otcovstvo veľkého množstva jej tvorby. Bola to ona, ktorá bola autorkou úspešných dlhých románov na kľúč. V románoch písala o skutočných historických postavách pod inými literárnymi menami, napríklad o pánovi de Condé alebo madame de Longueville. Používala transpozíciu dobovej mondénnej spoločnosti do obdobia antiky, napríklad: „Ibrahim ou l’Illustre Bassa“ (4 diely, 1642); „Artamène ou le Grand Cyrus“ (1649 - 1653) - najdlhší román vo francúzskej literatúre (10 častí); „Clélie, histoire romaine“ (10 častí, 1654 - 1660); „Almahide ou l’esclave reine“ (8 častí,1660); „Mathilde d’Aguilar, histoire espagnole“ (1667).
Jej tvorba bola miestom rafinovaných analýz vnútorného života postáv, ktorých portréty majú často udivujúci profil. Jej diela dali život novým emóciám, hlavne melanchólii, nude, nepokoju a určitým sladkým sneniam, čo predznamenalo Rousseaua. Konverzácie, ktoré boli publikované osobitne ako „la Morale du monde ou Conversations“ (10 volumes, 1680-1682), sú plné citovosti a espritu svojich postáv a stali sa druhom návodu na správanie sa v elegantnej spoločnosti. Preciózne romány sa stali obľúbenými, lebo predstavili víziu idealizovanej lásky a vykreslili poetizovaný obraz mondénnej spoločnosti. V románe „Clélie, histoire romaine“ autorka vytvorila slávnu „Carte de Tendre“[2], (Mapa nežnej lásky) mapu citov v galantnej geografii, hraničiacu niekedy s vyumelkovanosťou, ktorá odklonila preciózne hnutie od jeho pôvodného modernizmu. O vynález mapy citov sa s ňou prel Abbé d´Aubignac.
Názory
upraviťMadeleine de Scudéry a jej názory na manželstvo boli v súlade s jej životom preciózky. V románe „Artamène ou le grand Cyrus“ vyjadrila prudký odpor voči manželstvu cez osud ženskej postavy Sapfo, ktorá zachádza až tak ďaleko, že vraví, že táto inštitúcia je tyraniou. V tomto bode sa stotožnila s postavou románu a nikdy sa nevydala. Dielo je považované určitými literárnymi kritikmi za prvý moderný román. Vyjadrila v ňom aj politický názor súhlasný s hnutím odporu Fronda. Zároveň konštatovala, že ženy v jej dobe majú právo využívať svoje nadanie len z dôvodu intelektuálneho a jedine v súkromnom živote. Použila transpozíciu príbehu Grande Mademoiselle (dcéra Gastona Orleánskeho) počas šľachtickej vzbury Fronda do antického kráľovstva Sauromatov - Amazoniek. Sapfo sa stiahla do azylu u Amazoniek, podobne ako Grande Mademoiselle (Anne Marie Louise Orléanska) po potlačení vzbury.
Spolu s Pellissonom, s ktorým udržiavala veľmi dôverný vzťah, názorovo ovplyvňovala Jeana de La Fontaine a Molièra, ktorý ju však potom zosmiešnil pod menom literárnej postavy Magdelon, zdrobneninou Madeleine, v divadelnej hre „Smiešne preciózky“ (1659) a satirizoval v hre „Les Femmes savantes“ (1672).
Jej politické sympatie pre princa Condého, ktorý sa vzbúril proti majestátu nedospelého Ľudovíta XIV., sa neskôr zmenili na obdiv Ľudovíta XIV., čo hraničilo až s pätolizačstvom.[3]
Scudéry získala značnú finančnú podporu, ktorá jej umožňovala pokračovať vo svojom diele. Kardinál Mazarin jej odkázal v testamente penziu, kancelári Boucherat a de Ponchartrain pokračovali v jej podpore. Kráľ jej daroval v roku 1683 na príhovor madame de Maintenon jednorazovú podporu 2 milióny frankov.[4]
Stala sa prvou ženou, ktorej udelila Francúzska akadémia cenu za výrečnosť. Bola aj členkou Akadémie Ricovrati. Skonala v Paríži v (na tú dobu vysokom) veku 93 rokov.
Zoznam publikácií
upraviť- Ibrahim ou l'illustre Bassa (1641), heroický román, spoluautor autorkin brat Georges
- Artamène ou le Grand Cyrus (1649-1653), román-rieka a román na kľúč, vyšiel pod menom jej brata Georgesa de Scudéry
- Clélie, histoire romaine (1654-1660), psychologický román
- Carte de Tendre, Mapa nežnej lásky, súčasť románu Clélie
- Mathilde d’Aguilar, histoire espagnole (1667), román
- Conversations sur divers sujets
- Conversations nouvelles
- Conversations morales
- Nouvelles Conversations morales
- Entretiens de morale
Referencie
upraviť- ↑ Madeleine de Scudéry [online]. [Cit. 2012-02-24]. Dostupné online. (francúzsky)
- ↑ La carte de tendre [online]. [Cit. 2012-02-24]. Dostupné online. (francúzsky)
- ↑ CLONLEY, John. Madeleine de Scudéry [online]. Stanford university, 18.5.2011, [cit. 2012-02-24]. Dostupné online. (anglicky)
- ↑ Madeleine de Scudéry à la Bibliothèque Mazarine [online]. Bibliothèque Mazarine, [cit. 2012-02-24]. Dostupné online. Archivované 2013-05-25 z originálu. (francúzsky)
Iné projekty
upraviťWikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Madeleine de Scudéry
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Madeleine de Scudéry
Zdroj
upraviť- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Madeleine de Scudéry na francúzskej Wikipédii.